Kde sú hranice zdravej tolerancie?

Autor: Vladimír Macko | 22.2.2016 o 19:14 | (upravené 23.2.2016 o 10:26) Karma článku: 4,71 | Prečítané:  157x

Každý z nás má občas chvíle, keď oplýva nekonečnou dávkou tolerancie a inokedy sa nachádza v rozpoložení, kedy nie je schopný prejaviť takmer žiadnu toleranciu k okoliu. Čím to je? 

Situácie, okolnosti a ľudia, o ktorých si myslíme, že na nás a náš život nemajú prakticky žiadny vplyv, v nás dokážu otvoriť takmer nekonečnú dávku tolerancie, aj keď nejde vždy o veci, s ktorými by sme súhlasili. Ak však získame dojem, že situácia, okolnosť alebo človek má na nás významný vplyv, a ten vplyv sa nám nepáči, naša tolerancia obvykle klesá prudko k nule.

Byť tolerantný sa považuje za prejav určitej cnosti. V bežnom ponímaní sa tolerancia vysvetľuje ako spôsob myslenia a konania charakterizovaný znášanlivosťou, schopnosťou vytvoriť prijatie iného. Keď tolerujeme, dávame inej osobe právo zastávať svoj názor, mať svoj prejav a vlastný uhol pohľadu.

Načo nám tolerancia v živote slúži a pomáha? Keď viem, že každý má svoj prirodzený prejav, v ktorom sa cíti dobre, je rozumné vytvoriť mu priestor, aby mohol generovať okolo seba svoju prirodzenosť (vnútorný individualitu), spokojnosť a radosť, čo okolie v konečnom dôsledku priaznivo ocenia. A okolia sme v tomto prípade aj my.

Na druhej strane vieme aj to, že tolerancia nás niečo stojí. Je to vtedy, keď nám prejav iné nie je úplne po vôli a máme k nemu určité výhrady. Ak by sme výhrady nemali, nemusíme sa opierať o postoj tolerancie: jednoducho by sme jeho prítomnosť a prejavy prijímali, plynulo a s ľahkosťou.

Tolerancia je z tohto pohľadu vlastne akceptácia chyby v pohľade na vec – chyby, ktorá neohrozuje funkčnosť tejto veci alebo plynutie skutočnosti, na ktorú spoločne pozeráme, tvoríme ju alebo prežívame. Vieme tolerovať len takú nevôľou vnímanú odlišnosť, aká nám ešte umožňuje udržať prežívanú situáciu vo funkčnosti tak, ako chceme.

Hranice tolerancie každého z nás sú položené tam, kam sme si ich dali sami. Ak sme málo chápaví a dávame dôraz na malichernosti, je aj naša tolerancia nízka, malicherná a okolím ťažko prijateľná.

Obeť nie je príťažlivá

Ak je chyba väčšia ako naša schopnosť udržiavať vo funkčnosti danú okolnosť, a my sme napriek tomu ďalej “tolerantní”, už to nie je tolerancia, ale postoj obete. Obeť pod zámienkou tolerancie opustí funkčnosť, ktorú potrebuje alebo ktorá ju napĺňa, v záujme potrieb iného. Často to robíme, keď sa cítime nemilovaní či neprijímanie a daný stav chceme zmeniť, alebo jednoducho len preto, že sme sa to takto naučili, odpozorovali sme takýto postoj od svojich vzorov.

Tu je dobré sa zamyslieť, čím sa stáva človek prijateľný? Na jednej strane podobností, na strane druhej určitým druhom špecifickej rozdielnosti, ktorú môžeme opísať ako príťažlivosť. Tolerancia je na druhom príťažlivá do tej miery, kým tolerujúce nestráca svoj prejav prirodzenosti. Ak pod zámienkou tolerancie opúšťa svoju prirodzenosť, potom sa už dostáva do zóny obete, kde jeho príťažlivosť začne prudko klesať. Príťažlivosť ide totiž ruka v ruke s prijateľnosťou a s prijatím okolia.

Zúfalé emocionálne prejavy sú dôkazom straty tolerancie a prejavom slabosti.

Pokiaľ viem, že hodnota môjho vzťahu záleží na každom z nás, potom si uvedomujem, že vzťah máme tak kvalitný, ako sme kvalitný my v ňom. Ak tolerujem, že môj partner zastáva úlohu obete vo vzťahu, nemôžem sa čudovať, že vzťah ma nenapĺňa. Napĺňať ma môže len niečo blízke, príťažlivé a prirodzené. Obeť tieto charakteristiky nespĺňa, obeť je pre druhého pohodlná len ako slúžka.

Ak sú mi tieto skutočnosti jasné, budem vytvárať pre druhého podporné prostredie tak, aby sa dobre cítil, aby sa mohol rozvíjať a následne aby tvoril prostredie príjemné a podporné pre mňa.

Pre mňa je to dôležité

Čo nastáva za hranicami zdravej tolerancie? Máme dve možnosti riešenia:

  1. Pochopením a ovládnutím problematiky, v ktorej sa nachádzame, môžeme zväčšiť svoju moc nad okolnosťami a tým posunúť zdravé hranice našej tolerancie ďalej. Tak sa stávame silnejšími a tolerantnejšími. Keď ale to isté neumožníme druhému vo vzťahu, potom sa náš vzťah začne stávať nevyváženým a neskôr nenaplňujícím. Tento prístup je “beh na dlhú trať”. Nemožno ho vybudovať okamžite, ale len postupne.
  2. Druhý spôsob riešenia, keď narazíme na limity svojej tolerancie, je zvážiť, o čo ide, akú má táto vec hodnotu a aké sú záujmy všetkých zúčastnených. Keď nám záleží na niečom, čo pre druhého nie je dôležité, oplatí sa vedieť, ako túto pre nás dôležitú skutočnosť previesť na spoločného menovateľa, odrážajúceho hodnoty a potreby oboch. V tomto prípade je nutné poznať správne potreby vzťahu a potreby zúčastnených.

Takže ak sa dostanem na limity svojej tolerancie napr. v takej pre druhého malicherné oblasti, ako je umývanie a upratovanie riadu, môžem mu to priblížiť cez spoločný záujem. napríklad:

“Milý, vieš, že ťažko znášam, keď necháš riad špinavý a nedáš ho na miesto. Ja sa k tomu potom musím stále vracať a berie mi to silu. Nezostáva mi čas ani energia na seba. Keď sa nemôžem venovať sebe, som z toho frustrovaná a nevrlá. Často to vyústi v nezmyselný konflikt. Nedokážem byť v tú chvíľu ani milá, ani príťažlivá partnerka, a to ma na tom mrzí asi najviac. Myslíš, že by si mohol budúci mesiac umývať riad ty? ” Ak sú vo vzťahu aj deti, je to aj správny príklad pri ich vedení.

Toto je jeden príklad ochrany svojej tolerancie. Pre partnera je obyčajne taká otázka alebo prosba zrozumiteľná, a keď vidí aj tieto súvislosti okolo, má dôvod meniť svoje návyky, očakávania a prevzaté vzory. Popisované je naštartovanie zmeny. Pre trvalú zmenu návyku bude treba ešte nespočetne množstvo podobných milých naznačení. Ak zabudne, nie je to vždy porušenie sľubu, často ide len o opomenutie a skĺznutie k starému návyku.

Tu je dobré vedieť, že príkazy túto zmenu znemožňujú. Všetky zúfalé emocionálne prejavy sú dôkazom straty tolerancie a prejavom slabosti. Kde nie je tolerancia, nie je ani láska, ani príjemná atmosféra, len nepríťažlivosť a neprijatelnosť.

Základným prvkom alebo ideou zdravého vzťahu je tvoriť si navzájom príjemnú atmosféru, aby každý zo zúčastnených v tejto atmosfére mohol prejaviť svoju prirodzenosť a rozvíjať tento individuálny stav svojho bytia k vzájomnej podpore. Pokiaľ ide o rodinu s deťmi, tento model sa ešte umocňuje.

Že je to ťažké? Možno, ale skutočný výsledok z toho je nekonečne obohacujúci.

Netolerancia obalená do žiarlivosti

Ako už zaznelo, tolerancia je schopnosť akceptovať chybu, odchýlku vnímanie situácie, alebo konanie iných v danej situácii. Nemožno ju vynútiť, dá sa len v sebe vybudovať. Tolerovaní chceme byť, keď si neveríme. Túto skutočnosť možno typicky pozorovať napr. pri žiarlivosti (partnerské, medzi deťmi, vo vzťahu rodič a dieťa …).

Keď niekto žiarli, je to neschopnosť akceptácie druhého spolu s jeho prejavom. Často býva obalená do rúcha lásky, ale ide o jeden z najväčších sebaklamov. 

Ak skutočne milujem, nesnažím sa len vlastniť a ovláda druhého, mal by som byť rovnako rád, ak sa partner v určitých situáciách, pre neho potrebných, cíti dobre … Ak tieto situácie dočasne vyhľadáva a ja mu je dočasne neviem poskytnúť, akým právom rozhodujem za neho, či to na svojej ceste práve potrebuje, alebo nie? Vytváraním nepríjemné interakcie idem proti všetkým. Konám tak vtedy, keď nezvládam vlastný egoizmus, vlastnú frustráciu a závislosť.

Tolerovať sa znamená mať sa rád. Tolerovať iného znamená prejaviť mu lásku.

Nedostatočná tolerancia, akceptácia druhého v tomto smere vytvára jednoznačne efekt opačný, než ktorý tým mienim dosiahnuť. Netolerancia obalená do žiarlivosti mi nikdy druhého nepriblíži. Ak mi partner neverný nebol, po takej určitú dobu trvajúcej nedôvere, neakceptovania a netolerancie prejavenej v žiarlivosti mi veľmi pravdepodobne neverný bude. Ak neverný bol a ja k nemu týmto spôsobom pristupujem ďalej, nemá moc dôvod to meniť.

Vždy je pre nás príťažlivejšie milujúci prostredia, a to je prostredie tolerancie a lásky. Pri absencii lásky moc nad našimi prejavmi preberá strach obalený do žiarlivosti a slabé dávky tolerancie.

Je rozumné a priaznivé dovoliť si postupne opustiť svoje očakávania a všeobecne cudzie vzory o vzťahoch, aby sme si mohli budovať toleranciu k vzájomným chybám na ceste pri tvorbe zdravých vzťahov.

Tolerancia je prejav zvládanie moci nad sebou a nad okolnosťami. Je to svojím spôsobom prejav lásky k sebe a cez seba k okoliu. Tolerovať sa znamená mať sa rád. Tolerovať iné znamená prejaviť mu lásku.

Ak sa cítime nedostatočne tolerovaní druhým, jediná možnosť, ako to zmeniť, je pomôcť mu aby si túto schopnosť vybudoval, alebo rozšíril, a to sa dá jedine podporou a láskou. Naliehaním a vyžadovaním toho nie je možné dosiahnuť. Akonáhle zaujmem stanovisko “raneného zvieraťa” alebo sa začnem urážať a trucovať, pretože cítim nedostatočnou toleranciu druhého, vytváram podmienky pre boj a prispievam k zmenšeniu zóny jeho tolerancie.

Jediná rozumná cesta k prirodzenej tolerancii vedie cez osobný vzor a osobný príklad. Priťahujem to, čo tvorím. Ak tvorím príkazy, zákazy a obmedzenia, nakoniec dostanem podobnú dávku intolerancie späť. Ak tvorím vľúdny a milujúci prístup, budem rovnako skôr či neskôr tolerantne a láskyplne odmenený.

Vľúdny a milujúci prístup môže byť samozrejme aj náročný a striktný. To neznamená, že keď som vľúdny a milujúci, hrám úlohu obete. Na to, aby som bol vľúdny, milujúci a náročný v tolerancii, musím byť v prvom rade taký voči sebe, aby som to následne dokázal prejaviť do okolia.

Originál článku bol publikovaný na stránke www.psychologie.cz.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?